Rovnica úspechu

Každý z nás pozná alebo aspoň počul o človeku, ktorý je mimoriadne úspešný. Pravdepodobnosť, že by jeho úspech bol dielom náhody, sa nám javí ako extrémne nepravdepodobná. V našich očiach je jednoducho géniom. Je géniom? Nie je! V čom spočíva chyba? Na zmieneného človeka pozeráme „cez špičku nosa“, intuitívne. Vôbec nezohľadňujeme množstvo ľudí, ktorí sa o to samé pokúšali tiež. Ak sú ich totiž tisíce, šanca, že jeden z nich uspeje, sa výrazne zvyšuje. Podobne ako v lotérii. Aby sme to pochopili lepšie, vezmime si dostatočný počet dobrovoľníkov - povedzme 1000 a vyzvime ich, aby predpovedali výsledok hodu s kockou. Potom kockou hoďme a tieto hody zopakujme 100 krát. Výsledky predpovedí budú kopírovať Gaussovu krivku. Väčšina ľudí predpovie správny výsledok v 50%. Niektorí predikujú správne výsledky v mizivom počte, iní uspejú v predpovedi veľmi často. Čo nám hovorí tento experiment o ľuďoch, ktorí uhádli výsledok veľmi často? Vôbec nič! Žiadne schopnosti k tomu nepotrebovali. Potrebovali štastie. Ak by sme zopakovali experiment ešte raz (ďalších 100 hodov), úžasné výsledky v predpovediach by pri kopírovaní Gaussovej krivky mali (vďaka regresii k priemeru) dokonca iní ľudia. Ak teda budete (vo výpredaji) držať v ruke knihu úspešného manažéra, ktorému sa pod rukami hromadia peniaze, zamyslite sa. I šimpanz, hádzajúci šípky sa môže sem tam trafiť do čierneho, ak bude mať dosť šípiek.

Diskusné fóra ako prehliadka zloby a nenávisti

Nie je to tak dávno, čo Federálny odvolací súd New York zakázal prezidentovi Trumpovi mazať resp. blokovať kritické komentáre na jeho účte na Twittri. Ako odôvodnenie uviedol, že Trump týmto správaním porušuje ústavu USA, garantujúcu slobodu prejavu. Poviete si, správne. Každý má predsa právo slobodne sa vyjadrovať. Môžeme si ale všade a na každého pokrikovať, čo s nám zachce? Predstavme si situáciu, že máme niekde príhovor. Odrazu k nám niekto priskočí, vytrhne nám mikrofón z ruky a začne niečo vykrikovať do publika. Za seba hovorím, že je to neslušné. Nemá to nič spoločné so solídnou diskusiou. V solídnej diskusii by totiž dotyčný počkal, až príhovor ukončím, potom by si vzal mikrofón a slušným spôsobom povedal, s tým a tým z toho a toho dôvodu nesúhlasím. Ak teda Donald Trump blokuje kritický komentár, plný vulgárnych a urážlivých nadávok, činí najskôr správne. Úplne ho chápem a domnievam sa, že zmazaním plytkých výlevov frustrovaných jedincov, ktorí sa skrývajú za anonymné nicky, diskusii vo vlastnom slova zmysle prezident nebráni ale naopak ju umožňuje. Mimochodom, veľmi by ma zaujímalo, či by si títo „diskutéri“ trúfli povedať svoj názor verejne. Z očí do očí. Čo myslíte?

Je všetko predurčené alebo je náš osud dielom náhody ?

V predchádzajúcom príspevku sme uviedli, že predpokladom pre naše pozemské prežitie je korekcia prostredia. Tiež sme zmienili, že sama o sebe nestačí. Že s ohľadom na vlastnú pominuteľnosť potrebujeme vedieť, prečo sa máme usilovať prežiť. Spočiatku sa snaha priradiť životu zmysel zameriavala výhradne na mýty. Verili sme, že v studenom a krutom vesmíre nie sme sami. Že sme účastníkmi niečo veľkého, starostlivo naplánovaného, čo musí byť dielom inteligentnej bytosti. Potom však prišiel Werner Heisenberg so svojim princípom neurčitosti a všetko bolo inak. Heisenberg ukázal, že spoliehať sa pri vzniku vesmíru na kategóriu účelu je problematické. Podľa princípu neurčitosti je totiž vesmír jednym obrovským kasínom, v ktorom sa vrhá kockami pri každe príležitosti. Pre mnohých z nás môže byť táto skutočnosť len veľmi ťažko pochopiteľná, zvlášť pre tých, ktorí chápať nechcú. Všetko ale nasvedčuje tomu, že vesmír tak, ako ho dnes poznáme, vznikol naozaj náhodne. Pripomeňme, že teória náhodného vzniku vesmíru je postavená na myšlienke Richarda Feynmana, nazývanej „súčet cez histórie“. Vo svojej najjednoduchšej podobe predpokladá, že vesmír má vďaka princípu neurčitosti od momentu „veľkého tresku“ všetky možné histórie vrátane tej, kde druhú svetovú vojnu vyhral Adolf Hitler. My náhodou žijeme vo vesmíre, v ktorom túto vojnu prehral. Mierne desorientovaný čiteteľ sa teraz iste spýta: „Ak hlavnú rolu pri vzniku vesmíru priradila fyzika náhode, nepoprela samu seba? Ako naložiť s 300 rokov starým mechanickým vesmírom Isaaca Newtona, založenom na absolutistických istotách fyzikálnych zákonov? Platia ešte vôbec?“ Platia. V obvyklých situáciách. Keď sa ale v reálnom čase začneme posúvať dozadu, podľa Alberta Einsteina sa v istom okamihu dostaneme do bodu, v ktorom sa priestor a čas zrútia. Fyzikálne zákony skolabujú a do hry vstúpi už zmienený priníp neurčitosti a náhoda. Iba, že by vesmír v reálnom čase žiadny začiatok nemal. Že by jednoducho bol. Práve s touto myšlienkou prišli Stephen Hawking a Jim Hartl. Ak by sa ukázalo, že majú pravdu, znovu by sme mohli veriť, že fyzikálne zákony, ustanovujúce nemenné príčiny a dôsledky, platia naveky. A ak nie, ak vesmír naozaj vznikol náhodou, stále ostáva otázka: „Prečo sa vôbec obťažuje existovať ... Vo svojich úvahách budeme pokračovať v budúcom príspevku.